Psíček prezidentom

Autor: Ľubomír Kocourek | 6.3.2014 o 9:52 | (upravené 6.3.2014 o 10:43) Karma článku: 13,01 | Prečítané:  2493x

Prezidentské voľby už vyklopkávajú na dvere ako dvojica jehovistov v nedeľu poobede. Prezidentský mandát Ivana Gašparoviča pomaly dobieha do cieľa a vypúšťa posledné zvyšky dôstojnosti tejto funkcie. Celý národ sa teší, že sa pri každej zahraničnej návšteve našej hlavy štátu nebude musieť žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu obávať, že by vznikla Organizácia spojených nádorov (inak, také spojené nádory sú dosť nepekná predstava). Možno by nás takáto organizácia ani nechcela prijať kvôli tomu, akého máme prezidenta. Naozaj je smutné, ako sa vzdelaní a rozumní občania museli 10 rokov prizerať „reprezentácii“ prezidenta Slovenskej republiky v zahraničí a pritom často trpieť aroganciou využívania právomocí, ktoré dáva prezidentovi ústava.

Pre tých, ktorí si nepamätajú, pripomínam, ako sa stal cap záhradníkom. V roku 2004 (druhé priame voľby prezidenta SR) bol favoritom na víťazstvo vo voľbách Eduard Kukan, vtedajší minister zahraničných vecí SR. Dodnes sa hlavný dôvod jeho absencie v druhom kole volieb považuje akési uspokojenie voličov predvolebnými prieskumami

Situáciu spred 10 rokov môžeme aplikovať aj na tohtoročné prezidentské voľby. Posledné dva prieskumy ukazujú, že popularita Róberta Fica klesá a viac a viac voličov inklinuje k voľbe nezávislého kandidáta. Ten, kto aspoň trochu sledoval minuloročné prezidentské voľby našich bratov Čechov, predvolebné prieskumy nemôže brať ani trochu vážne. Ako by povedal Jožko Adamec: „lobda je gulatá, začína sa od nula nula, stat sa može šecko.“ Čiže ani voliči pána profesora Fischera by nemali hádzať flintu do žita.

Už nejaké to ráno sa objavujú v novinách čerstvé správy o situácii v Ukrajine. Už nejaké to ráno čakám na to, kým sa k tejto situácii vyjadrí hlava štátu. Stále nič. Predseda vlády? Detto. Je normálne, aby minister obrany želal na svojej FB stránke pekný víkend? Uvedomuje si, že kým si on tento slnečný víkend užíva napríklad prvou tohtoročnou grilovačkou s priateľmi alebo prechádzkou so psom, jeho susedia chtiac – nechtiac budú aj v deň pracovného pokoja pilno vykopávať v záhrade vojnovú sekeru? Prehlučí toto kopanie nejakou peknou pesničkou? To, že v utorok večer sa naša diplomacia konečne odhodlala k prvým krokom vyjadrenia názoru väčšiny (a to naozaj väčšiny...) krajiny proti ruskej okupácii Krymu, je utešujúce, ale predsa len reakcia bola pomalá a nevýrazná. Čoho sa bojíme? Bojíme sa vyše 20 rokov po osamostatnení priznať, že naša krajina je rovnocenným partnerom na diskusiu pri rytierskom stole celej Európy?

V roku 2004 pri nešťastnom prípade prezidentských volieb p. Kukana som mal 12 rokov. Moja mama po prvom kole plakala. Možno plakala preto, lebo tušila, čo prichádza a že smer, ktorým sa naša krajina bude uberať, bude nesprávnym Smerom. Slovenská verejnosť je stále ľahostajná k politike. Občas sa snaží skupina za stolíkom pred Úradom vlády SR alebo tí nešťastníci na Hodžovom námestí oháňajúci sa článkom 32 Ústavy SR niečo vykričať do sveta, ale inak je ticho. Viem, že politickú kultúru USA, kde chlapi rozoberajú pri každom pive súčasnú politickú situáciu krajiny, môžeme u nás len ťažko očakávať. Chytá ma však za srdce, ako počujem mladých ľudí nadávať 5 minút vo vlaku krčiac tie kriedové papiere, ktoré väčšina z nás pozná so slovami, aký je on zlodej a klamár, keď po tých piatich minútach debatu zakončia slovami „aj tak nepôjdem voliť, všetci sú rovnakí.“ Táto krajina nepotrebuje nič viac ako voličskú zodpovednosť. Prišiel ten čas. Prišiel čas, kedy by mali všetci občania tejto krajiny s obrovským potenciálom nabrať zodpovednosť za nevyužívanie tohto potenciálu. Do prezidentských volieb sa prihlásilo pár naozaj veľmi slušných kandidátov. Konečne máme z čoho vyberať a nemusíme voliť menšie zlo, ale môžeme mať väčšie dobro. Pán Kiska by bol určite najlepším prezidentom, akého kedy Slovensko malo. Milan Kňažko ani nehovoriac. Ale je naozaj nadpriemerne kvalitný prezident to, čo nám stačí?

 

Zaujímam sa o politiku od malička. Pamätám si Mikiho Dzurindu ešte keď mal tú gaštanovú hrivu. Môj kandidát je Rado Procházka a mám dojem, že aj celého môjho širšieho okolia. Objektívne jeden z najvzdelanejších a najenergickejších Slovákov, čestný mladý muž nepoškvrnený akýmkoľvek politickým škandálom. Prototyp ideálneho štátnika. Volil som už v dvoch parlamentných voľbách. Každý raz inú politickú stranu a rozhodoval som sa možno až pred urnou. Situácia bola iná. Tentokrát máme všetko vo svojich rukách a ideálneho prezidenta na striebornom podnose. Ochutnajme ho a nehľadajme na ňom povrchné a nepodstatné chyby. Arogancia? Príliš veľké sebavedomie? Ja chcem prezidenta, ktorý rozumie tomu, čo robí a robí to dobre. K*rva dobre! Chcem prezidenta, ktorý nestiahne chvost pri prvej medzinárodnej návšteve hlavy väčšieho štátu. Chcem psa, ktorý šteká a hryzie, nie čivavu, ktorá si na audiencii zabudne rozopnúť spodný gombík na saku a za chvostom bude mať prekladateľa bernardína. Nechcem ani ambiciózneho yorkshira, ktorý sa chce hrať s veľkými psami, ale nerozumie im. Haf!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?